Inflácia je pokles kúpnej sily určitej meny v priebehu času. Kvantitatívny odhad rýchlosti, s akou dochádza k poklesu kúpnej sily, sa môže v určitom časovom období prejaviť na zvýšení priemernej cenovej hladiny koša vybraných tovarov a služieb v ekonomike. Rast všeobecnej úrovne cien, často vyjadrený v percentách, znamená, že za jednotku meny nakupujeme v skutočnosti menej ako v predchádzajúcich obdobiach. Inflácia je opakom deflácie, ku ktorej dochádza vtedy, keď sa zvyšuje kúpna sila peňazí a ceny klesajú.

Pochopenie inflácie

Aj keď je ľahké merať cenové zmeny jednotlivých výrobkov v priebehu času, ľudské potreby presahujú rámec jedného alebo dvoch takýchto výrobkov. Jednotlivci potrebujú veľkú a diverzifikovanú sadu produktov, ako aj množstvo služieb pre pohodlný život. Zahŕňame tam komodity ako potraviny, kovy a palivo, verejné služby ako elektrina a doprava a služby ako zdravotníctvo, zábava a tiež aj prácu. Cieľom inflácie je merať celkový dopad cenových zmien na diverzifikovanú skupinu výrobkov a služieb a umožňuje jednotnú hodnotovú reprezentáciu zvýšenia cenovej hladiny tovarov a služieb v ekonomike za určité časové obdobie.

Keď mena stráca hodnotu, rastú ceny a nakupuje sa menej tovaru a služieb. Táto strata kúpnej sily ovplyvňuje všeobecné životné náklady bežnej verejnosti, čo v konečnom dôsledku vedie k spomaleniu ekonomického rastu. Konsenzus medzi ekonómami je taký, že k trvalej inflácii dôjde vtedy, keď rast peňažnej zásoby v krajine prevýši hospodársky rast.

Na boj proti tomu príslušná menová autorita krajiny, ako napríklad centrálna banka, potom prijme nevyhnutné opatrenia na riadenie ponuky peňazí a úverov, aby udržala infláciu v prípustných medziach a zabezpečila hladký chod ekonomiky.

Monetarizmus je populárna teória, ktorá vysvetľuje vzťah medzi infláciou a ponukou peňazí v ekonomike. Napríklad po dobytí Aztéckej a Inckej ríše Španielskom prúdilo obrovské množstvo zlata a hlavne striebra do španielskej a ďalších európskych ekonomík. Pretože sa ponuka peňazí rýchlo zvýšila, hodnota peňazí klesla, čo prispelo k rýchlemu rastu cien.

Príčiny inflácie

Nárast ponuky peňazí je koreňom inflácie, aj keď sa to môže prejaviť rôznymi ekonomickými mechanizmami. Ponuku peňazí môžu menové orgány zvýšiť buď vytlačením a rozdaním ďalších peňazí jednotlivcom, legálnou devalváciou (znížením hodnoty) meny alebo (najčastejšie) požičaním nových peňazí do obehu prostredníctvom bankového systému nákupom štátnych dlhopisov od bánk na sekundárnom trhu. Vo všetkých takýchto prípadoch zvýšenia ponuky peňazí peniaze strácajú svoju kúpnu silu. Mechanizmy, ako tieto kroky vedú k inflácii, sa dajú rozdeliť do troch typov: dopytová inflácia, nákladová inflácia a integrovaná inflácia.

Dopytová inflácia

Inflácia na základe dopytu nastáva, keď zvýšenie ponuky peňazí a úverov stimuluje celkový dopyt po tovaroch a službách v ekonomike k rýchlejšiemu rastu ako je výrobná kapacita ekonomiky. To zvyšuje dopyt a vedie k zvyšovaniu cien. Vďaka väčšiemu množstvu peňazí dostupných pre jednotlivcov vedie pozitívny sentiment spotrebiteľov k vyšším výdavkom a tento zvýšený dopyt zvyšuje ceny. Vytvára rozdiel vyšším dopytom a menej flexibilnou ponukou, čo má za následok vyššie ceny.

Nákladová inflácia

Inflácia spôsobená zvyšovaním nákladov je výsledkom zvýšenia cien, ktoré sú vstupmi do výrobného procesu. Ak sa prírastky ponuky peňazí a úverov smerujú na komoditné alebo iné trhy s aktívami, náklady na všetky druhy medziproduktov rastú. Tento vývoj vedie k vyšším nákladom na hotový výrobok alebo službu a vedie k rastu spotrebiteľských cien. Napríklad, keď rozšírenie peňažnej zásoby vytvorí špekulatívny rozmach cien ropy, môžu stúpať náklady na energiu všetkých druhov jej použitia a prispievať k zvyšovaniu spotrebiteľských cien.

Integrovaná inflácia

Integrovaná inflácia súvisí s adaptívnymi očakávaniami, predstavou, že ľudia očakávajú, že súčasná miera inflácie bude pokračovať aj v budúcnosti. Keď cena tovaru a služieb stúpne, pracovníci a ostatní očakávajú, že v budúcnosti budú aj naďalej rásť podobným tempom a budú si vyžadovať vyššie mzdy na udržanie svojej životnej úrovne. Výsledkom ich vyšších miezd sú vyššie náklady na tovary a služby a táto špirála mzdových cien pokračuje tým, že jeden faktor vyvoláva druhý a naopak.

Typy cenových indexov

V závislosti na vybranej skupine použitých tovarov a služieb sa ako cenové indexy počíta a sleduje viac druhov košov s tovarom. Najbežnejšie používanými cenovými indexmi sú index spotrebiteľských cien (CPI – z angl. consumer price index) a veľkoobchodný cenový index (WPI – z angl. wholesale price index).

Index spotrebiteľských cien

CPI skúma vážený priemer cien košíka tovarov a služieb, ktoré sú primárnymi potrebami spotrebiteľov. Zahŕňajú dopravu, stravu a lekársku starostlivosť. CPI sa počíta tak, že sa cenové zmeny pre každú položku vo vopred určenom košíku s tovarom vezmú a spriemerujú sa na základe ich relatívnej váhy v celom košíku. Vážené ceny sú maloobchodné ceny každej položky, ktoré sú k dispozícii na zakúpenie jednotlivými občanmi. Zmeny CPI sa používajú na hodnotenie cenových zmien súvisiacich so životnými nákladmi, čo z nich robí jednu z najčastejšie používaných štatistík na identifikáciu období inflácie alebo deflácie.

Veľkoobchodný cenový index

WPI je ďalšie populárne meradlo inflácie, ktoré meria a sleduje zmeny ceny tovaru v etapách pred úrovňou maloobchodu. Aj keď sa položky WPI v jednotlivých krajinách líšia, väčšinou zahŕňajú položky na výrobnej alebo veľkoobchodnej úrovni.

Pri oboch variantoch je možné, že rast ceny jednej zložky (povedzme ropy) do istej miery zruší pokles ceny inej (povedzme pšenice). Každý index celkovo predstavuje priemernú váženú zmenu ceny pre dané zložky, ktorá sa môže uplatniť na úrovni celej ekonomiky, odvetvia alebo komodity.

Vzorec na meranie inflácie

Vyššie uvedené varianty cenových indexov možno použiť na výpočet hodnoty inflácie medzi dvomi konkrétnymi obdobiami, napríklad rokmi. Aj keď je na rôznych finančných portáloch a webových stránkach už k dispozícii veľa hotových inflačných kalkulačiek, vždy je lepšie poznať základnú metodiku, ktorá zaručuje presnosť a jasné pochopenie výpočtov.

Percentuálna miera inflácie = (konečná hodnota indexu CPI / počiatočná hodnota CPI) * 100

Povedzme, že chcete vedieť, ako sa zmenila kúpna sila 10 000 USD medzi septembrom 1975 a septembrom 2018. Údaje o cenových indexoch nájdete na rôznych portáloch v tabuľkovej forme. Z tejto tabuľky vyberte príslušné hodnoty CPI za dané dva mesiace. Pre september 1975 to bolo 54.6 (počiatočná hodnota CPI) a pre september 2018 to bolo 252.439 (konečná hodnota CPI). Dosadením hodnôt do vzorca získame:

Percentuálna miera inflácie = (252.439 / 54.6) * 100 = (4.6234) * 100 = 462.34%

Pretože chcete vedieť, koľko 10 000 USD zo septembra 1975 by malo stáť v septembri 2018, vynásobte percentuálnu mieru inflácie čiastkou, aby ste dostali zmenenú hodnotu dolára:

Zmena hodnoty dolára = 4,6234 * 10 000 USD = 46 234.25 USD

To znamená, že 10 000 USD v septembri 1975 má hodnotu 46 234.25 USD v septembri 2018. Ak by ste si v podstate kúpili kôš s tovarmi a službami (zahrnutý v definícii CPI) v hodnote 10 000 dolárov v roku 1975, rovnaký kôš by vás v septembri 2018 stál 46 234.25 dolárov.

Klady a zápory inflácie

Infláciu možno interpretovať ako dobrú alebo zlú vec, podľa toho, na ktorú stranu sa postavíme a ako rýchlo k zmene dôjde. Napríklad jednotlivci s hmotnými aktívami, ktorých cena je stanovená v mene, napríklad majetkom alebo na sklade v komoditách, by radi videli určitú infláciu, ktorá zvyšuje cenu ich majetku, ktorý môžu predávať za viac peňazí. Nákupcovia týchto aktív však nemusia byť spokojní s infláciou, pretože sa od nich bude vyžadovať viac peňazí. Dlhopisy indexované infláciou sú ďalšou populárnou možnosťou, ako môžu investori profitovať z inflácie.

Na druhej strane sa ľuďom, ktorí majú v držbe aktíva denominované v mene, ako sú hotovosť alebo dlhopisy, nemusí páčiť inflácia, pretože narúša skutočnú hodnotu ich držby. Investori, ktorí chcú chrániť svoje portfólio pred infláciou, by mali zvážiť triedy aktív zabezpečených infláciou, ako je zlato, komodity a fondy na investovanie do nehnuteľností, tzv. REIT.

Inflácia podporuje špekulácie, a to tak zo strany podnikateľov v rizikových projektoch, ako aj zo strany jednotlivcov investujúcich do akcií, pretože očakávajú lepšie výnosy ako inflácia. Optimálna úroveň inflácie sa často podporuje, aby sa namiesto šetrenia do istej miery podporili výdavky, pretože ak kúpna sila peňazí v priebehu času klesá, potom je väčšia motivácia míňať teraz, ako šetriť a míňať neskôr. Môže to zvýšiť výdavky, čo môže podporiť ekonomické aktivity v krajine. Predpokladá sa, že vyvážený prístup udržuje hodnotu inflácie v optimálnom a želateľnom rozmedzí.

Vysoká a variabilná miera inflácie môže pre ekonomiku znamenať veľké náklady. Podniky, pracovníci a spotrebitelia musia byť pri rozhodovaní o nákupe, predaji a plánovaní povinní brať do úvahy účinky všeobecne rastúcich cien. Týmto sa do ekonomiky vnáša ďalší zdroj neistoty, pretože môžu predpokladať nesprávne hodnoty budúcej inflácie. Čas a zdroje vynaložené na výskum, odhad a úpravu ekonomického správania okolo očakávaného rastu všeobecnej cenovej hladiny, a nie skutočných ekonomických základov, nevyhnutne predstavujú náklady pre ekonomiku ako celok.

Aj nízka, stabilná a ľahko predvídateľná miera inflácie, ktorú niektorí považujú za inak optimálnu, môže viesť k vážnym problémom v ekonomike z toho dôvodu, ako, kde a kedy do ekonomiky vstúpia nové peniaze. Kedykoľvek nové peniaze a pôžičky vstúpia do ekonomiky, sú vždy v rukách konkrétnych jednotlivcov alebo obchodných spoločností a proces prispôsobovania cenovej hladiny novej ponuke peňazí pokračuje, keď potom míňajú nové peniaze a tie kolujú prostredníctvom ekonomiky.

Riadenie inflácie

Finančný regulátor v krajine nesie dôležitú zodpovednosť za udržiavanie inflácie pod kontrolou. Vykonáva sa to prostredníctvom rôznych opatrení menovej politiky. Medzi ciele menovej politiky v USA a EÚ patria mierne dlhodobé úrokové sadzby, cenová stabilita a maximálna zamestnanosť a každý z týchto cieľov má podporovať stabilné finančné prostredie. Finančný regulátor, FED v USA alebo ECB v EÚ, jasne oznamuje dlhodobé inflačné ciele, aby udržal stabilnú dlhodobú mieru inflácie, ktorá sa považuje za prospešnú pre ekonomiku.

Cenová stabilita – alebo relatívne konštantná úroveň inflácie – umožňuje podnikom plánovať budúcnosť, pretože vedia, čo môžu čakať. FED aj ECB veria, že to podporí maximálnu zamestnanosť, ktorá je určená nemenovými faktormi, ktoré časom kolíšu. Z tohto dôvodu FED ani ECB nestanovujú konkrétny cieľ pre maximálnu zamestnanosť a je tak do značnej miery určený na základe hodnotení zamestnávateľov. Maximálna zamestnanosť neznamená nulovú nezamestnanosť, pretože v danom čase existuje určitá miera volatility, keď sa ľudia uvoľňujú a začínajú nové pracovné miesta.

Menové orgány tiež prijímajú mimoriadne opatrenia v extrémnych podmienkach ekonomiky. Napríklad po finančnej kríze v roku 2008 udržal americký FED úrokové sadzby blízko nuly a uskutočnil program nákupu dlhopisov s názvom kvantitatívne uvoľňovanie. Niektorí kritici programu tvrdili, že tento krok spôsobí prudký nárast inflácie amerického dolára, inflácia však vrcholila v roku 2007 a počas nasledujúcich ôsmich rokov ustavične klesala. Existuje veľa zložitých dôvodov, prečo kvantitatívne uvoľňovanie neviedlo k inflácii alebo hyperinflácii, ale keď najjednoduchšie vysvetlenie je, že samotná recesia bola veľmi deflačným prostredím a kvantitatívne uvoľňovanie podporovalo jej účinky.

V dôsledku toho sa politickí činitelia USA pokúsili udržať stabilnú infláciu na úrovni približne 2% ročne. Európska centrálna banka tiež uskutočňovala agresívne kvantitatívne uvoľňovanie s cieľom čeliť deflácii v eurozóne a na niektorých miestach došlo k negatívnym úrokovým sadzbám kvôli obavám, že deflácia by sa mohla uchytiť v eurozóne a viesť k ekonomickej stagnácii. Krajiny, ktoré zažívajú vyššiu mieru rastu, môžu navyše absorbovať vyššiu mieru inflácie. Napríklad cieľ Indie je okolo 4%, zatiaľ čo Brazília sa zameriava na 4.25%.

Zaistenie proti inflácii

Akcie sa považujú za najlepšie zabezpečenie proti inflácii, pretože rast cien akcií nezahŕňa účinky inflácie. Ďalej existujú špeciálne finančné nástroje, ktoré je možné použiť na zabezpečenie investícií pred infláciou. Zahŕňajú cenné papiere chránené proti inflácii, nízkorizikové štátne cenné papiere indexované podľa inflácie, kde sa investovaná suma istiny zvyšuje o percento inflácie. Možno sa rozhodnúť aj pre podielový fond alebo fond obchodovaný na burze (ETF). Ak chcete získať prístup k akciám, ETF a iným fondom, ktoré vám môžu pomôcť vyhnúť sa nebezpečenstvu inflácie, budete pravdepodobne potrebovať sprostredkovateľský účet. Zlato sa tiež všeobecne považuje za zaistenie proti inflácii, aj keď to tak pri pohľade do histórie nie je.

Extrémne príklady inflácie

Pretože všetky svetové meny sú nekryté peniaze, ponuka peňazí by sa z politických dôvodov mohla rýchlo zvýšiť, čo by malo za následok rýchle zvýšenie cenovej hladiny. Najznámejším príkladom je hyperinflácia, ktorá zasiahla Nemeckú Weimarskú republiku začiatkom 20. rokov 20. storočia. Národy, ktoré zvíťazili v prvej svetovej vojne, požadovali od Nemecka odškodné. Nemecko sa pokúsilo vytlačiť bankovky, nakúpiť za ne cudziu menu a použiť ich na úhradu svojich dlhov. Táto politika viedla k rýchlej devalvácii nemeckej marky a vývoj sprevádzala hyperinflácia. Nemeckí spotrebitelia na tento cyklus zareagovali snahou minúť svoje peniaze čo najrýchlejšie, pričom pochopili, že čím dlhšie budú čakať, bude to mať čoraz menšiu hodnotu. Ekonomiku zaplavovalo čoraz viac peňazí a ich hodnota klesla natoľko, že si ľudia tapetovali steny prakticky bezcennými bankovkami. Podobné situácie sa vyskytli v Peru v roku 1990 a Zimbabwe v rokoch 2007–2008.