Možno vás prekvapí informácia, že krajiny financujú sociálny program, ktorý berie peniaze chudobným a dáva ich bohatým. Aktívne tak poškodzujeme životnú úroveň ľudí s nízkym príjmom.

Inflácia ako nástroj politiky

Ak si prečítate veľa modernej makroekonomickej literatúry alebo vyštudujete vysokú školu v odbore ekonómia, budete počuť hovorenie ekonómov o „multiplikačnom efekte“ menových a fiškálnych stimulov. V časoch hospodárskeho prepadu ma finančná injekcia alebo vládne výdavky pomôcť „namazať“ kolesá nášho zložitého ekonomického stroja, čo vedie k znižovaniu nezamestnanosti a zvyšovaniu produkcie.

V reakcii na tieto politické návrhy na zmenu úrovne nezamestnanosti alebo výroby, čiže „skutočnej“ metriky ekonomiky, Milton Friedman tvrdil, že peniaze sú „neutrálne“. Inými slovami, zmena ponuky peňazí v ekonomike na manipuláciu s relatívnymi cenovými hladinami z dlhodobého hľadiska vlastne nič nezmení. Keď si ľudia uvedomia, že ich peniaze majú nižšiu hodnotu ako predtým, prispôsobia svoje myslenie a požadujú vyššie mzdy. Po vykonaní týchto zmien skončí nezamestnanosť a výroba na rovnakom mieste ako predtým.

Aj keď Friedmanov argument vrhá svetlo na veľa zlyhaných hospodárskych politík z druhej polovice 20. storočia, nevysvetľuje mechanizmy zvyšovania cenových hladín (z inflačnej politiky), keď novo vytvorené peniaze prechádzajú ekonomikou po jednotlivých odvetviach.

Kontextualizácia Cantillonovho efektu

Richard Cantillon prvýkrát v roku 1755 povedal, že peniaze nie sú také neutrálne, ako si myslíme. Tvrdil, že injekcia peňazí – čo by sme mohli považovať za inflačné politiky – nemusí z dlhodobého hľadiska zmeniť výkon ekonomiky. Tento proces však ovplyvňuje rôzne odvetvia hospodárstva odlišne. V našej modernej ekonomike má Cantillonov efekt stratifikovaný sociálno-ekonomický dopad, ktorý uprednostňuje investorov pred zarábajúcimi.

Cantillonova pôvodná téza načrtáva, ako rastúce ceny ovplyvňujú rôzne odvetvia v rôznom čase, a naznačuje, že časový rozdiel účinne funguje ako mechanizmus zdaňovania. Inými slovami, prvé odvetvia, ktoré dostanú novovytvorené peniaze, majú vyššie zisky, keď sa zvyšujú ich príjmy, ale všeobecné náklady sú stále nízke. Na druhej strane posledné odvetvia, v ktorých rastú ceny (kde je väčšie hospodárske trenie), čelia vyšším nákladom a zároveň stále vyrábajú za nižšie ceny.

Príklad

Povedzme, že centrálna banka sa rozhodne znížiť úrokové sadzby (rozšírením ponuky peňazí v ekonomike). Krátko po oznámení centrálnej banky investori očakávajú nové príjmy zo zvýšených investícií. V skutočnosti, akonáhle čo i len pár ľudí pochopí zámery, investori očakávajú, že ceny stúpnu, či už sa pri ich informácii spoliehajú na algoritmy alebo fámy. Investori sa zhromažďujú na finančných trhoch v nádeji, že sa tam dostanú ako prví a môžu si kúpiť akcie, zatiaľ čo ceny sú stále nízke.

Náhly zvýšený dopyt po akciách na finančnom trhu však zvyšuje ceny aktív, a to sa deje rýchlo. Očakávané zvýšenie cenovej hladiny sa na finančné trhy zapracovalo v priebehu niekoľkých minút, niekedy dokonca pár sekúnd. „Infláciu“ preto pociťujeme na prvom mieste na finančnom trhu, čo znamená, že ľudia, ktorí najviac investujú na finančnom trhu, sú prví, ktorí profitujú z inflácie.

Zatiaľ čo spoločnosti s investormi kupujúcimi akcie vidia zvýšený príliv hotovosti, majú aj nové investičné príležitosti kvôli nižším úrokovým sadzbám vyplývajúcim z inflácie. Oba tieto faktory pomáhajú zvyšovať ich zisky a nachádzajú spôsoby, ako pokračovať v rozširovaní podnikania. Prvých niekoľko podnikateľov, ktorí premieňajú svoje zisky na výrobu, profituje z nižších cien, ale akonáhle iné spoločnosti začnú požadovať viac medziproduktov, ich ceny začnú rásť. Sektor medziproduktov, ktorý zahŕňa suroviny a technológie uľahčujúce podnikanie, je teda ďalším, ktorý zaznamená zvyšovanie cenových hladín. Spoločnosti, ktoré predávajú predovšetkým tento medziprodukt, majú teraz väčší zisk, ale zvyšné ceny v ekonomike sú stále relatívne nízke.  Potom tieto medziprodukty s vyššou cenou zvyšujú náklady na obchodné operácie a výrobu, takže začína rásť aj cena konečného tovaru (pre spotrebiteľov). A keď sú ceny v celej ekonomike vyššie, poslední, ktorí z toho budú mať prospech, sú zamestnanci.

Regresívna daň?

V modernom finančnom systéme vyzerá realizácia Cantillonovho efektu dosť podobne ako regresívna daň. Prví, ktorí budú mať prospech, sú často spoločnosti s veľkým počtom investorov, či už verejne obchodovateľných alebo financovaných prostredníctvom private equity. Ďalej budú mať základné tovary úžitok z vyšších cien, vrátane už silne dotovaných priemyselných odvetví, ako je oceľ a hliník. Toto odvetvie tiež prináša výhody, pretože sa produkty využívajú ako medziprodukt pre mnoho spoločností. Aj v odvetviach technológií najrýchlejšie profitujú korporácie, ktoré premenia investície na výrobu – väčšie firmy ako Amazon alebo Microsoft, ktoré majú infraštruktúru vhodnú na rozširovanie.

Na strane spotrebiteľov majú ľudia, ktorí investujú väčšinu svojich úspor na akciovom trhu, úžitok zo zvýšených cien na trhu. Na druhej strane jednotlivci žijúci od výplaty k výplate alebo dokonca tí, ktorí majú len sporiaci účet v banke, prichádzajú o peniaze kvôli zvyšovaniu cien.

Tvorcovia politiky napriek tomu zanedbávajú tieto účinky v ekonomike v snahe vládnuť bez toho, aby zvážili dôsledky svojich krokov. Infláciu s prekvapením často odôvodňujú tvrdením, že „pomôže chudobným“. Akýkoľvek režim inflačnej menovej politiky však trpí dôsledkami Cantillonovho efektu.

V skutočnosti dokonca aj cenovo stabilná ekonomika vyžaduje injekciu peňazí, aby čelila deflačným účinkom rastu. Táto injekcia peňazí môže udržiavať stabilné ceny skutočného tovaru, ale ceny aktív naďalej rastú. Je pravda, že väčšina ekonómov akceptuje nízku úroveň inflácie ako jemnú – dokonca zdravú. Ale keď náš súčasný expanzívny systém, nech je akokoľvek dobre mienený, skončí prehlbovaním nerovností na trhu pod zámienkou rovnostárskej stability, mali by sme dôkladnejšie preskúmať jeho skutočné dôsledky.